Comments on: Príbeh na zamyslenie sa

By: Gabriel

Gabriel — Fri, 02 May 2008 19:29:31 +0000

Myslim ze tento pribeh nie je “cisty”. Jednat na zaklade domienky “co keby” (tak ako to predostrel rodicov a uvadzal ich naschval do omylu a neobjasnil im skutocne dovody svojho zmyslania) a vyvodzovat z toho rozhodnutie (ukoncit svoj zivot) je hlupe a sebaposkodzujuce. Navyse rodicovska laska je nieco uplne ine ako empatia. Skusat a testovat ludi (v jeho pripade rodicov) je vrcholne neeticke. Radim to k praktikam ako su spehovanie a pod. taketo praktiky pouzivaju mentalne slabi a neisti jedinci. Je to naozaj rovnake, ako ked ti priatelka povie, ze je tehotna a nie ste svoji a caka ako zareagujes. Myslim ze v tom momente ked sa dozviem pravdu prestava byt mojou pratelkou. Od niekoho z rodiny by som podobne testy asi predychaval velmi tazko.

Neviem co je na tom pribehu poucne a magicke. Pribeh sa snazi davat rovnatko medzi hrusky a jablka.

By: FantomX1

FantomX1 — Thu, 01 May 2008 18:02:25 +0000

Neviem co ste tu sice vsetko pisali ale pre mna to bol riadny sok a vidim to inak.

Ten vojak chcel len objektivny nazor, ze ako to vidia jeho rodicia. Nechcel im sposobovat problemy, chcel vediet ci sa s tym vyrovnaju.

A takto zistil ze im to bude robit problemy. Predsalen by mali viacej pomoci keby im pomahal syn, hoci by sa museli starat este o jeho kamarata ako keby mali len nevladneho syna ktory by nic do rodiny neprinasal.

Je to krute a trochu prehnane.

By: michaelao

michaelao — Sat, 01 Mar 2008 13:41:20 +0000

No v prvom rade , sto ľudí , sto chutí.. Rodičia mladíka sa zachovali normálne, vzhľadom na problém , pretože nie je každému človeku bolo do vienka pridaná maximálna empatia a súcit s inými.. Každý človek sa zaujíma najviac o to čo mu je najbližšie… a to je asi rodina…Predsa keď by im mladík vysvetlil, že prišiel o končatiny , tak by ho určite neodvrhli, ale snažili sa mu čo najviac pomôcť.. nemyslím si , že zdieľanie jedného názoru je prejavom emočnej ne inteligencie…je to skôr prejav slobody a používania vlastného mozgu.. prejavom emočnej ne inteligencie by bolo, keby mladík vysvetlil svojím rodičom že ide oňho a oni by ho odvrhli… predsa navrhli alternatívu ako by mu mohli pomôcť.. To, že on nástojil na tom, aby býval s nimi,bola hlúposť, pretože keď chceme byť rešpektovanými, tak musíme rešpektovať iných… Rodičia jednoducho zle komunikovali, pretože keby sformulovali rozhovor tak, že keď príde tak si sadnú a budu sa spoločne snažiť nájsť vhodné riešenie, tak by sa situácia vyvinula úplne inak… Tiež si myslím, že vážnosť tohto problému by sa zaobišla aj bez rafinovanosti.. Predsa išlo o životnú tragédiu, tak sa pýtam načo používať rafinovanosť?? Mal im na rovinu povedať aký je problém, a nie vymýšľať si … Samozrejme, je to smutné že sa cítil odvrhnutý, zranený a toto svoje trápenie ukončil smrťou, no žijeme vo svete kde je na každý problém minimálne 1 riešenie… Tiež beriem do úvahy, že v danom okamihu človek nerozmýšľa racionálne, no na svete je milión ľudí ktorí majú nejaký handicap , no snažia sa žiť ako keby handicap nebol neodlučiteľnou súčasťou ich každonneného života… Ja si nemyslím, že mladík bol idiot, pretože to čo sa odohrávalo v jeho hlave sa môže na chvíľu priblížiť k matrixu,takže beriem do úvahy samovraždu ako výsledok emočného zlyhania, no tiež nezdieľam názor, že mu mali rodičia vyhovieť… Čo ak majú doma 4 hladné krky a len jeden finančný príjem, čo ako majú doma chorého príbuzného, čo ak sú oni samy smrteľne chorí… Predsa rodičia sú to najvzácnejšie čo na svete máme, a môžme im ďakovať za všetko, tak prečo od nich žiadať to, čo by sme možno ani my samy nedokázali…?
Nechcem tu rozpútať nejakú búrku názorov, len jednoducho tento príbeh nám neposkytuje objektívne informácie, takže je asi aj zbytočné hodnotiť situáciu do ktorej poriadne nevidíme… Gro tohto príbehu nám chcelo asi povedať, že by sme sa mali správať tak, aby nás naše činy v noci nestrašili… a tiež aby sme sa k ľuďom správali tak , ako by sme chceli aby sa oni správali k nám… pa pa ,

By: dsexter

dsexter — Tue, 15 Jan 2008 01:18:35 +0000

vidim ze kopec prispevkov k tomuto clanku odzrkadluje to co mal za ulohu zisit a to v akom rozpolozeni sa nachadza vasa emocionalna inteligencia a predstavivost. Vylozit si o co ide je jednoduche…..staci sa len vzit do koze mladeho vojaka ktory volal domov a pouzil zamenu seba za niekoho ineho vedome a rafinovane. Skuste nad tym porozmýslat z jeho uhla pohladu. A mozno objavite dovod jeho konania.

By: Cíťa (a někdy jinak, třeba Úchylák)

Cíťa (a někdy jinak, třeba Úchylák) — Thu, 22 Nov 2007 10:59:32 +0000

No lidi já si taky myslím, že přistupovat odlišně k rodině a několika jedincům na kterých mi záleží odlišně než ke zbytku světa není vůbec špatně - ba naopak.
Nemohu, ani nechci, spasit svět. Vždyť o tu pozornost co bych věnoval “všem” bych musel ochudit “sebe” a “své milé”. Neznamená to ale, že když teď hned potkám někoho (konkrétního, žádné davy, anonymy) komu mohu pomoci, tak mu nepomůžu. To slovíčko mohu je klíčové. Každý má jinou míru “energie” kterou je ochoten věnovat “těm druhým”, za “daných podmínek”.
Naopak si myslím, že samaritánství je k ničemu. Každý má mít někoho blízkého kdo s ním sdílí strasti i slasti tohoto světa. Je to tisíce let osvědčený model, který bude fungovat co tu bude lidstvo. Tudíž řekněme že oslabující se rodina nás oslabuje-destabilizuje. I když ruku na srdce některé rodiny (jiné kultury) tvoří hotové klany (myslím pouze ty kde jim na sobě opravdu záleží) a to mě trochu děsí.

Takže holky zakládám rodinu. Máte zájem?

By: sksu toto

sksu toto — Fri, 09 Nov 2007 09:01:13 +0000

It started out innocently enough. I began to think at parties now
and then to loosen up. Inevitably though, one thought led to
another, and soon I was more than just a social thinker.

I began to think alone - “to relax,” I told myself - but I knew
it wasn’t true. Thinking became more and more important to me,
and finally I was thinking all the time.

I began to think on the job. I knew that thinking and employment
don’t mix, but I couldn’t stop myself.

I began to avoid friends at lunchtime so I could read Thoreau and
Kafka.

I would return to the office dizzied and confused, asking, “What
is it exactly we are doing here?”

Things weren’t going so great at home either. One evening I had
turned off the TV and asked my wife about the meaning of life.
She spent that night at her mother’s.

I soon had a reputation as a heavy thinker. One day the boss
called me in. He said, “Skippy, I like you, and it hurts me to
say this, but your thinking has become a real problem. If you
don’t stop thinking on the job, you’ll have to find another job.”
This gave me a lot to think about.

I came home early after my conversation with the boss. “Honey,” I
confessed, “I’ve been thinking…”

“I know you’ve been thinking,” she said, “and I want a divorce!”

“But Honey, surely it’s not that serious.”

“It is serious,” she said, lower lip aquiver. “You think as much
as college professors, and college professors don’t make any
money, so if you keep on thinking we won’t have any~money!”

“That’s a faulty syllogism,” I said impatiently, and she began to
cry. I’d had enough. “I’m going to the library,” I snarled as I
stomped out the door.

I headed for the library, in the mood for some Nietzsche, with
NPR on the radio. I roared into the parking lot and ran up to the
big glass doors… they didn’t open. The library was closed.

To this day, I believe that a Higher Power was looking out for me
that night.

As I sank to the ground clawing at the unfeeling glass,
whimpering for Zarathustra, a poster caught my eye. “Friend, is
heavy thinking ruining your life?” it asked. You probably
recognize that line. It comes from the standard Thinker’s
Anonymous poster.

Which is why I am what I am today: a recovering thinker. I never
miss a TA meeting. At each meeting we watch a non-educational
video; last week it was “Porky’s.” Then we share experiences
about how we avoided thinking since the last meeting.

I still have my job, and things are a lot better at home. Life
just seemed… easier, somehow, as soon as I stopped thinking.

By: Martin

Martin — Sun, 07 Oct 2007 12:46:46 +0000

pekný príbeh…
ja mu rozumiem , nemáme si pomáhať len v rodine ale aj medzi sebou..
ja sa tohto názoru zastávam. jediný problém je , že nevieme ,či cudzinec má dobré alebo zlé úmysly.

By: makaronka

makaronka — Mon, 01 Oct 2007 21:22:46 +0000

ten vojak pochopil že ak pride domov bude na priťaž svojim rodičom.myslim že od žiaľu skončil jeho mlady živoť.

By: pjane

pjane — Sat, 22 Sep 2007 22:23:20 +0000

Kdesi žilo krásne mladé dievča, ktoré však malo smutný handicap - bolo slepé. Jediným človekom, čo sa oň nepretržite staral, bol jeden mladý chlapec.
- Keby sa mi nejakým zázrakom prinavrátil zrak, prvé, čo by som urobila, by bolo, že by som sa za teba vydala, - hovorievalo dievča často.
Raz sa darca naozaj našiel a dievčaťu voperovali nové oči.
Keď ich po prvýkrát otvorila, pri nemocničnom lôžku sedel jej “milý”.
- Teraz sa už za mňa vydáš? - spýtal sa dychtivo.
Dievča sa na neho pozrelo. Bol presne taký, akého si ho predstavovalo v duchu, krásny, vysoký, mladý. Mal však jednu chybu. Bol slepý.
Dievčina si v duchu premietla svoj predchádzajúci život v tme, všetky jeho úskalia a rozmýšľala, či to zase chce prežiť po boku niekoho iného. Nakoniec so smútkom povedala NIE.
O niekoľko dní jej prišiel od chlapca list na rozlúčku. A na jeho konci bola veta.
- Želám ti v živote veľa lásky a šťastia. Prosím ťa len o jediné, daj pozor na moje oči! -

je to s smeblog.sk

By: jozzinko

jozzinko — Sun, 16 Sep 2007 11:21:04 +0000

hah.. A viete kto boli debili Americania a su aj do teraz…! vid Iraq Afghanistan a ete si sami odpalili dvojicky!