Jul 28 2007
Príbeh na zamyslenie sa
Asi pred pol rokom som na Internete čítal krátky príbeh, ktorý ma zaujal svojou myšlienkou. Zabudol som naň, ale prednedávnom som ho znovu objavil, a tak som sa rozhodol ho dať na stránku. Je to príbeh o tom, ako ľudia (ne)dokážu milovať druhých. Pozorne si ho prečítajte:
Príbeh je o vojakovi, ktorý sa vracia z vojny vo Vietname. Predtým, ako sa mal vrátiť domov, sa rozhodol zavolať svojim rodičom.
“Mami, oci, vraciam sa domov, ale mal by som na Vás jednu prosbu. Mám kamaráta, ktorého by som rád priviedol spolu so mnou.”
“Jasne,” povedali mu, “radi by sme ho spoznali.”
“Je však jedna vec, ktorú by ste o ňom mali vedieť. Pri boji sa ťažko zranil. Stúpil na mínu a prišiel o ruku a nohu. Nemá kam ísť, a ja by som ho veľmi rád zobral k nám, aby žil s nami.”
“Synak, je mi ho ľúto. Možno by sme mu mohli pomôcť nájsť náhradný domov.”
“Nie, chcem, aby žil s nami.”
“Synak,” povedal otec, “nevieš si ani predstaviť, čo od nás žiadaš. Niekto tak handicapovaný by bol pre nás obrovskou záťažou. Máme svoj vlastný život, vlastné problémy. Nemôžme si do neho priniesť ešte takýto problém. Myslím si, že by si mal prísť domov a na tohto muža radšej zabudnúť. Nájde si pomoc aj sám.”
V tom momente syn telefón zložil. Rodičia o ňom už nič viac nepočuli. O niekoľko dní im však volal policajt. Povedal im, že ich syn zomrel potom, ako spadol z vysokej budovy. Policajt si myslel, že to bola samovražda. Zničení rodičia museli ísť do márnice na identifikáciu synovho tela. Spoznali ho, ale dozvedeli sa strašnú vec. Ich syn mal iba jednu nohu a ruku.
Popularity: 13% [?]
Nechajte si posielať unikátne články na tému motivácie a osobného rozvoja na E-mail!
By som povedal, že ten vojak bol pekný idiot, keby im totiž priamo povedal, že sa jedná o neho, určite by tak nereagovali.
On im vlastne popísal úúúúplne inú situáciu, ich reakciu na túto situáciu priradil k situácii svojej a tým došiel k nesprávnemu záveru.
Bol to idiot a dobre, že skočil, jasný psychotik to bol.
vysvetlenie pre polomrzaka:
pribeh chce povedat , ze ludia dokazu byt prilis kruty k neznamym, a ze to ze si kruty k neznamym sa im raz vrati.
preco nieje vojak idiot:
1) zamerne popisal inu situaciu , aby sa dozvedel ako by reagovali na cudzieho cloveka -> uprimnejsie. (to ze jeho by akceptovali je druha vec , ten fakt ze by im bol zatazou ostava ci uz cudzi je, alebo nie. nehovoriac o tom ako vojna meni cloveka -> sam sa mohol citit byt cudzi)
2) mozno sa zabil preto , aby rodicom ukazal (aj ked krutym sposobom(ten si vsak 100% zapamataju)) , aky by boli kruty. dal im poriadnu prirucku. Ak sa vsak zabil pre to , ze to psychicky nezvladol alebo lebo nemal kam ist a nechcel uz zit, je to zbabelec. zabit sa bola chyba, ale inak by nebol pribeh taky silny , takze sa prakticky(kvoli pribehu) zabit musel.
No a?
Veď tak svet funguje, že o svojich blízkych prejavujeme väčší záujem, ako o cudzích…
Pokiaľ nie, a pociťujeme rovnakú, všeobjímajúcu lásku ku všetkému stvoreniu, tak sa asi už nachádzame v stave bódhisattva, potom však rozhodne nekonáme spôsobom, ako dotyčný kombatant.
Celý ten príbeh je proste zvrátený, skôr si myslím, že vojak vo vojne vidí také veci, že už sa mu žiť ani nechce, je zhnusený a volí samovraždu - potiaľto dobre, ale tým, čo spravil, preniesol ako keby vinu na rodičov, a preto IDIOT je, nech to spravil z dôvodu akéhokoľvek.
Ty by si si zobral do opatery cudzieho kripla?
sak polomrzak ma pravdu….ten vojak je teda bol idiot bo keby im rovno povedal ze ten to on nema ruku a nohu tak by jeho rodina takto urcite nezareagovala…a inak ten vojak najprv nepovedal ze chce aby ten druhy s nimi byval…si mysleli ze ho chce snimi len zoznamit abo co….urcite by s tym nesuhlasili ani keby nevedeli ze je ten druhy mrzak…a oni potomm povedali ze by mu pomohli najst domov…tak newem co riesil…ta keby vedeli hned ze on je ten mrzak….booze tak jasne ze by ho nevyhodili ved to bol ich sym..sak logika..ale starat sa este o dalsieho cloveka ktoreho ani nepoznaju…s tym by urcite nesuhlasil ziadny rodic aj keby bol zdravy ten jeho kamos…nno asik tak….a ja keby ze prezijem vojnu taj som neni tak blba aby som hned samovrazdu spachala..by som bola rada ze zijem aspon…
rodicia ho sklamali svojim pristupom k inym ludom. humanista? pravdepodobne. samovrazda urcite nebola spravnym riesenim danej stuacie , ale ako som povedal , vidim ju tam skor kvoli pribehu ako realnej situacii (ja osobne by som spravil to iste co ten vojak , s vynimkou samovrazdy. aspon by som si spravil nazor na pristup mojich rodicov k trpiacim vseobecne. pridam este iny priklad, predstav si ze si syn co je vychovavany vo velmi konzervativnej rodine , ktora ma vysostny odpor k gayom a homosexualita je nieco nepripustne , a zistis ze si homosexualne orientovany. co spravis? ja by som taktiez zinscenoval nieco podobne , a podla pristupu rodicov k cudziemu cloveku s podobnym problemom by som zhodnotil ako asi sa budu spravat ku mne (ci by to boli ochotny tolerovat alebo nie). lebo koniec koncov , to co tvrdis (a emogirl tiez), ze keby vedeli ze sa jedna o ich syna spravali by sa inak.. je to mozne, ale nieje to vobec iste. kazdopadne je velmi tazke hodnotit situaciu z takeho kratkeho pribehu. nastastie to nieje potrebne, pretoze pribeh nema za ciel hodnotit ci je vojak idiot a ci urobil chybu , ale chce podotknut ako sa spravame k inym , ako by sme sa spravat k inym mohli , a ak nie , ake to moze mat nasledky , pretoze nikdy nevieme co je v pozadi veci (+ 5000 inych veci ktore netreba vysvetlovat, pretoze kto ich nepochopil z pribehu ich pravdepodobne nepochopi z nicoho ineho (minimalne si ich nevezme za svoje, cim vysvetlovanie straca zmysel).) charismaseeker , dakujem za pribeh , polomrzak dakujem za diskusiu.
PS: (OT) polomrzak : mozno by si si mal este raz rozmysliet co vlastne budhisticka filozofia hovori , pretoze som si nie uplne isty ze jej celkom rozumies (mozes poznat fakty , ale niesom si isty ze by sa budhista postavil k vojakovi takto “agresivne” (ze by ho oznacil za idiota). pokial viem, nesuhlasil by so samovrazdou , odsudil by ju (aj ja , ale ako vravim, nechapem to ako realnu situaciu , skor ako vyvrcholenie pribehu) , ale toleroval by ju. rovnako ako pristup rodicov, ktory by nepovazoval za celkom spravny. pokial mi je zname , budhizmus je o oslobodeni od utrpenia. tvoj pristup :”zachoval sa takto , je to blbost, ja to nerespektujem, je to slaboch a idiot” podla mojho nazoru od utrpenia velmi neoslobodzuje. tak ci onak , dakujem za diskusiu , nazor beriem na vedomie :-).
Priklanam sa skor k nazoru “polomrzaka”, i ked aj ten je iba “polopravda”.
V podstate mate obaja svoj kus pravdy, ale suhlasim skor s tym, ze kriple z uvedeneho pribehu bol fajny debil. Keby som bol rodic a syn by mi telefonoval a zdelil by mi rovnaku spravu ako nas HERO, zareagoval by som urcite rovnako, cize pomohol by som ako by som vedel, to znamena najst domov, pripadne pracu pre “polovicnych koncatinovnikov”. Rozhodne by som kvoli cudzej osobe nepostavil na hlavu svoj doterajsi zivot a nebehal by som len okolo neho! ROZHODNE nie!
Nenazval by som ho hned idiotom, ale je dolezite si uvedomit ze vacsia cast civilizacie (aj ta, kde sa pribeh odohrava) je postavena a vybudovana na rodinnych principoch. A v takychto principoch je uplne normalne, ze ta viac zaujima osud vlastneho syna ako ineho cloveka.
Ak ma pribeh poukazovat na nejake vyssie abstraktne humanitne myslienky, rovnako sa moze jeho autor pozastavovat nad tym preco nspr. matky varia polievku svojim detom a nejaky bezdomovci na namesti su jej uplne ukradnuty.
Syn žiadal po rodičoch niečo, čo nie je pre človeka - ako živočíšny druh - bežné. Žiadal od nich, aby sa starali nielen o seba a svoje deti, ale aj o úplne cudzieho človeka s telesným postihnutím.
Ak by vojak povedal, že on je tým mrzákom, situácia by sa dramaticky zmenila, nakoľko je ich vlastným synom. Má ich gény a vštepili mu svoje mémy. Pre rodičov by bolo samozrejmé, že by ho neodmietli, ale zabezpečili by jeho ďalší rozvoj, šírenie mémov a možnosť - i keď vzhľadom na postihnutie viac menej teoretickú - ďalšieho prenášania genofondu.
Cudzí človek pre rodičov znamenal cudzí genofond, cudzie názory… teda niečo, čo je druhoradé. Prvoradá je rodina.
Samozrejme, tento príbeh sa nestal. Je tak detsky hlúpy, že by sa ani nemohol stať. Predpokladám, že ho napísal nejaký oduševnelý kazateľ, aby v predných laviciach uvidel potoky sĺz veriacich.
hah.. A viete kto boli debili Americania a su aj do teraz…! vid Iraq Afghanistan a ete si sami odpalili dvojicky!
Kdesi žilo krásne mladé dievča, ktoré však malo smutný handicap - bolo slepé. Jediným človekom, čo sa oň nepretržite staral, bol jeden mladý chlapec.
- Keby sa mi nejakým zázrakom prinavrátil zrak, prvé, čo by som urobila, by bolo, že by som sa za teba vydala, - hovorievalo dievča často.
Raz sa darca naozaj našiel a dievčaťu voperovali nové oči.
Keď ich po prvýkrát otvorila, pri nemocničnom lôžku sedel jej “milý”.
- Teraz sa už za mňa vydáš? - spýtal sa dychtivo.
Dievča sa na neho pozrelo. Bol presne taký, akého si ho predstavovalo v duchu, krásny, vysoký, mladý. Mal však jednu chybu. Bol slepý.
Dievčina si v duchu premietla svoj predchádzajúci život v tme, všetky jeho úskalia a rozmýšľala, či to zase chce prežiť po boku niekoho iného. Nakoniec so smútkom povedala NIE.
O niekoľko dní jej prišiel od chlapca list na rozlúčku. A na jeho konci bola veta.
- Želám ti v živote veľa lásky a šťastia. Prosím ťa len o jediné, daj pozor na moje oči! -
je to s smeblog.sk
ten vojak pochopil že ak pride domov bude na priťaž svojim rodičom.myslim že od žiaľu skončil jeho mlady živoť.
pekný príbeh…
ja mu rozumiem , nemáme si pomáhať len v rodine ale aj medzi sebou..
ja sa tohto názoru zastávam. jediný problém je , že nevieme ,či cudzinec má dobré alebo zlé úmysly.
It started out innocently enough. I began to think at parties now
and then to loosen up. Inevitably though, one thought led to
another, and soon I was more than just a social thinker.
I began to think alone - “to relax,” I told myself - but I knew
it wasn’t true. Thinking became more and more important to me,
and finally I was thinking all the time.
I began to think on the job. I knew that thinking and employment
don’t mix, but I couldn’t stop myself.
I began to avoid friends at lunchtime so I could read Thoreau and
Kafka.
I would return to the office dizzied and confused, asking, “What
is it exactly we are doing here?”
Things weren’t going so great at home either. One evening I had
turned off the TV and asked my wife about the meaning of life.
She spent that night at her mother’s.
I soon had a reputation as a heavy thinker. One day the boss
called me in. He said, “Skippy, I like you, and it hurts me to
say this, but your thinking has become a real problem. If you
don’t stop thinking on the job, you’ll have to find another job.”
This gave me a lot to think about.
I came home early after my conversation with the boss. “Honey,” I
confessed, “I’ve been thinking…”
“I know you’ve been thinking,” she said, “and I want a divorce!”
“But Honey, surely it’s not that serious.”
“It is serious,” she said, lower lip aquiver. “You think as much
as college professors, and college professors don’t make any
money, so if you keep on thinking we won’t have any~money!”
“That’s a faulty syllogism,” I said impatiently, and she began to
cry. I’d had enough. “I’m going to the library,” I snarled as I
stomped out the door.
I headed for the library, in the mood for some Nietzsche, with
NPR on the radio. I roared into the parking lot and ran up to the
big glass doors… they didn’t open. The library was closed.
To this day, I believe that a Higher Power was looking out for me
that night.
As I sank to the ground clawing at the unfeeling glass,
whimpering for Zarathustra, a poster caught my eye. “Friend, is
heavy thinking ruining your life?” it asked. You probably
recognize that line. It comes from the standard Thinker’s
Anonymous poster.
Which is why I am what I am today: a recovering thinker. I never
miss a TA meeting. At each meeting we watch a non-educational
video; last week it was “Porky’s.” Then we share experiences
about how we avoided thinking since the last meeting.
I still have my job, and things are a lot better at home. Life
just seemed… easier, somehow, as soon as I stopped thinking.
No lidi já si taky myslím, že přistupovat odlišně k rodině a několika jedincům na kterých mi záleží odlišně než ke zbytku světa není vůbec špatně - ba naopak.
Nemohu, ani nechci, spasit svět. Vždyť o tu pozornost co bych věnoval “všem” bych musel ochudit “sebe” a “své milé”. Neznamená to ale, že když teď hned potkám někoho (konkrétního, žádné davy, anonymy) komu mohu pomoci, tak mu nepomůžu. To slovíčko mohu je klíčové. Každý má jinou míru “energie” kterou je ochoten věnovat “těm druhým”, za “daných podmínek”.
Naopak si myslím, že samaritánství je k ničemu. Každý má mít někoho blízkého kdo s ním sdílí strasti i slasti tohoto světa. Je to tisíce let osvědčený model, který bude fungovat co tu bude lidstvo. Tudíž řekněme že oslabující se rodina nás oslabuje-destabilizuje. I když ruku na srdce některé rodiny (jiné kultury) tvoří hotové klany (myslím pouze ty kde jim na sobě opravdu záleží) a to mě trochu děsí.
Takže holky zakládám rodinu. Máte zájem?
vidim ze kopec prispevkov k tomuto clanku odzrkadluje to co mal za ulohu zisit a to v akom rozpolozeni sa nachadza vasa emocionalna inteligencia a predstavivost. Vylozit si o co ide je jednoduche…..staci sa len vzit do koze mladeho vojaka ktory volal domov a pouzil zamenu seba za niekoho ineho vedome a rafinovane. Skuste nad tym porozmýslat z jeho uhla pohladu. A mozno objavite dovod jeho konania.
No v prvom rade , sto ľudí , sto chutí.. Rodičia mladíka sa zachovali normálne, vzhľadom na problém , pretože nie je každému človeku bolo do vienka pridaná maximálna empatia a súcit s inými.. Každý človek sa zaujíma najviac o to čo mu je najbližšie… a to je asi rodina…Predsa keď by im mladík vysvetlil, že prišiel o končatiny , tak by ho určite neodvrhli, ale snažili sa mu čo najviac pomôcť.. nemyslím si , že zdieľanie jedného názoru je prejavom emočnej ne inteligencie…je to skôr prejav slobody a používania vlastného mozgu.. prejavom emočnej ne inteligencie by bolo, keby mladík vysvetlil svojím rodičom že ide oňho a oni by ho odvrhli… predsa navrhli alternatívu ako by mu mohli pomôcť.. To, že on nástojil na tom, aby býval s nimi,bola hlúposť, pretože keď chceme byť rešpektovanými, tak musíme rešpektovať iných… Rodičia jednoducho zle komunikovali, pretože keby sformulovali rozhovor tak, že keď príde tak si sadnú a budu sa spoločne snažiť nájsť vhodné riešenie, tak by sa situácia vyvinula úplne inak… Tiež si myslím, že vážnosť tohto problému by sa zaobišla aj bez rafinovanosti.. Predsa išlo o životnú tragédiu, tak sa pýtam načo používať rafinovanosť?? Mal im na rovinu povedať aký je problém, a nie vymýšľať si … Samozrejme, je to smutné že sa cítil odvrhnutý, zranený a toto svoje trápenie ukončil smrťou, no žijeme vo svete kde je na každý problém minimálne 1 riešenie… Tiež beriem do úvahy, že v danom okamihu človek nerozmýšľa racionálne, no na svete je milión ľudí ktorí majú nejaký handicap , no snažia sa žiť ako keby handicap nebol neodlučiteľnou súčasťou ich každonneného života… Ja si nemyslím, že mladík bol idiot, pretože to čo sa odohrávalo v jeho hlave sa môže na chvíľu priblížiť k matrixu,takže beriem do úvahy samovraždu ako výsledok emočného zlyhania, no tiež nezdieľam názor, že mu mali rodičia vyhovieť… Čo ak majú doma 4 hladné krky a len jeden finančný príjem, čo ako majú doma chorého príbuzného, čo ak sú oni samy smrteľne chorí… Predsa rodičia sú to najvzácnejšie čo na svete máme, a môžme im ďakovať za všetko, tak prečo od nich žiadať to, čo by sme možno ani my samy nedokázali…?
Nechcem tu rozpútať nejakú búrku názorov, len jednoducho tento príbeh nám neposkytuje objektívne informácie, takže je asi aj zbytočné hodnotiť situáciu do ktorej poriadne nevidíme… Gro tohto príbehu nám chcelo asi povedať, že by sme sa mali správať tak, aby nás naše činy v noci nestrašili… a tiež aby sme sa k ľuďom správali tak , ako by sme chceli aby sa oni správali k nám… pa pa ,
Neviem co ste tu sice vsetko pisali ale pre mna to bol riadny sok a vidim to inak.
Ten vojak chcel len objektivny nazor, ze ako to vidia jeho rodicia. Nechcel im sposobovat problemy, chcel vediet ci sa s tym vyrovnaju.
A takto zistil ze im to bude robit problemy. Predsalen by mali viacej pomoci keby im pomahal syn, hoci by sa museli starat este o jeho kamarata ako keby mali len nevladneho syna ktory by nic do rodiny neprinasal.
Je to krute a trochu prehnane.
Myslim ze tento pribeh nie je “cisty”. Jednat na zaklade domienky “co keby” (tak ako to predostrel rodicov a uvadzal ich naschval do omylu a neobjasnil im skutocne dovody svojho zmyslania) a vyvodzovat z toho rozhodnutie (ukoncit svoj zivot) je hlupe a sebaposkodzujuce. Navyse rodicovska laska je nieco uplne ine ako empatia. Skusat a testovat ludi (v jeho pripade rodicov) je vrcholne neeticke. Radim to k praktikam ako su spehovanie a pod. taketo praktiky pouzivaju mentalne slabi a neisti jedinci. Je to naozaj rovnake, ako ked ti priatelka povie, ze je tehotna a nie ste svoji a caka ako zareagujes. Myslim ze v tom momente ked sa dozviem pravdu prestava byt mojou pratelkou. Od niekoho z rodiny by som podobne testy asi predychaval velmi tazko.
Neviem co je na tom pribehu poucne a magicke. Pribeh sa snazi davat rovnatko medzi hrusky a jablka.